Milovníci hudobných absurdít. Aj vy, čo točíte Verdiho na ripít. Priaznivci dychovky aj Živých kvetov. Poslucháči Balážových dídžej setov. Depešáci, metláci, pankáči, hipíci. Fajnšmekri aj proponenti ananásu na pizzi. Tí, čo k rezňom jedia ryžu a bundáš prznia horčicou. Aj vy, čo v tridsiatke furt bývate u rodičov.

Stúpenci Bergmana aj Skrytej vášne. Vášniví poeti aj tí, čo nefeelujú básne. Hipstri pijúci mangové latéčka. Aj vy z tímu #KapučínkoBezMliečka. Prívrženci metlobalu i fanoušci famfrpálu. Smečkári, enkári aj čitatelia Kapitálu. Vy, čo píšete výkričník na koniec každej vety! Vy, čo spíte v ponožkách. Aj vy, čo nechcete mať deti.

Vínofili, pivkári aj tí, čo holdujú nealku. Vy z Poltára. Aj vy, ktorí ste z Kežmarku. Apoštoli vegan sekty. Vy, čo gélujete nechty. Blaváci aj cépečkári. Pánbíčkari. Slniečkari. El aj dží aj bí aj trans. Insta-TikTok-OnlyFans. Vy, čo ste prepadli ľadvinkám. Pírsingom aj kerkám. Vitajte na FRAJi! Predsudky are not welcome.

Tomáš Bálint

Vždy, keď sa vyberiem do svojho obľúbeného sobotského sekáča (v starom dome textilu, mimochodom), hovorím si, že dnes si už určite kúpim niečo farebné. Takto si klamem, a potom si kúpim všetko čierne. Alebo čiernobiele. Alebo čierne s troškou farby.

Takže akonáhle sme sa dohodli, že témou tohtoročného FRAJu budú kontrasty, vedela som, že je to teraz, alebo nikdy. Lepšia príležitosť na úplne čiernobiely vizuál festivalu už nebude! A klaplo to. No dobre, nie je úplne čiernobiely; pridali sme fialovú, ktorá má tú magickú vlastnosť, že na bielom pozadí evokuje tmu, a na čiernom svetlo. Opäť kontrasty!

Posledný prvok vizuálu, ktorý sme potrebovali vyriešiť, bola naša orlica. Rovnako ako festival, aj ona od minulého roku vyzrela. Po Ereske sa pohybuje sebavedomo, v koženej bunde, mikine Ereska, tričku s dizajnom, ktorý jej všetci závidia (hm, žeby som tu niečo tak trochu vopred prezrádzala?) a s festivalovým náramkom na zápästí. Chýbala jej už len parťáčka, a tak sa k nej v tohtoročnom vizuáli pridala biela labuť (ktovie, možno bola inšpirovaná údajne nadmieru spoločenskou labuťou, ktorú len pár týždňov dozadu vypustili na starej pláži). Spolu čakajú na najväčší tohtoročný kontrast – namiesto sedenia doma konečne párty v Ereske!

Nicol Hochholczerová

„Rimavskej Sobote pristane tma,“ napísal vo svojej knihe Ostrov spisovateľ Peter Balko. Vždy si na tú vetu spomeniem, keď prechádzam mestom, nanovo utopenom v hmle, a cestu mi osvetľuje len kŕdeľ havranov. Scenéria súca na kvalitnú depku, no zároveň príležitosť zažiť atmosféru Twin Peaks, Hitchcockových hororov či veršov Edgara Allana Poea na vlastnej koži.

Metropola vyhasnutých snov, roztápajúcich sa búst a Hafanany. Ale aj nezlomnej vôle, podmanivej architektúry a silnej kultúrnej tradície. Princezná s hákovým krížom na čele, aj verná priateľka slobody a tolerancie. Mesto hodné označenia „perla Gemera“, aj horkého povzdychu „Sobota, Gomora!“. Zavše ako cukor, inokedy prvotriedna bitch. Pavlovov pes, aj Schrödingerova mačka. Mŕtva a živá zároveň.

Protikladnosť je však príznačná pre celý región. Kedysi prosperujúci Gemer dnes kraľuje rebríčkom nezamestnanosti a svoje najväčšie talenty vypľúva do sveta. Pozoruhodný vesmír, v mnohých ohľadoch chudobný, no plný netušených pokladov. O tom, ako ho dostať na titulky bedekrov sa budeme v auguste rozprávať aj na našom festivale. Jeho ročníkovou témou budú KONTRASTY!

Balko mal pravdu. Ereske pristane tma. No až keď sa ohákne do svetla, odkrýva sa jej najväčší pôvab. Hmla sa mení na Paru, havran na Havrana a lynchovskú atmošku nahrádza magický vajb z Fantaghiro. A razom tu nie je peklíčko, ale ozajstný (F)RAJ.

Tomáš Bálint